...alebo, keď chlapec z roviny príde do Dolomitov.
Každý z nás asi videl fotku, kde cyklisti idú hore kopcom cez serpentíny, zákrutu za zákrutou. Makajú a po hodine a pol sú v podstate iba pár sto metrov od štartu vzdušnou čiarou. A čo si to takto vyskúšať?
Túto otázku som si dal minulý rok a výsledkom bolo rezervované ubytovanie v Talianskych Dolomitoch v dedine, kade sa pôjde Giro d´Italia. Však kedy inokedy navštíviť Taliansko?!
Keďže samému sa človeku väčšinou nikam nechce ísť, tak som sa dohodol s Milanom, ktorý sa dobrovoľne prihlásil ako parťák. Ubytovanie sme si našli v obci Erto, ktoré sa nachádza iba 10 km od Longarone, kadiaľ viedli hneď dve etapy Giro ďItalia. Teda jedna trať prechádzala (18. etapa) a druhá tu štartovala (19. etapa). Dve šance vidieť pelotón, keby...
Streda
Cesta nám zabrala cca 7 hodín aj s dvoma prestávkami a malo na nás čakať v cieli ,,ideálne" počasie - búrky a výstraha 2. stupňa pre búrkami. Našťastie, búrka nebola a tak sme sa vybrali spoznať najbližšie okolie. Išli sme systémom ,,poďme na križovatku, zhodnotíme či bude pršať a buď ideme ďalej, alebo sa vrátime". Nakoľko dážď nikde, tak sme si spravili kolečko okolo bývalej priehrady, ktorá tu kedysi bola. Výsledok je 23,29km a 563 metrov výškových, počet serpentín - 0.
Štvrtok
Plán znel jasne - ráno jazda, poobede pozeráme Giro. Nakoniec sme tak plánovali, že sme Giro ani nevideli, ale zato som si užil serpentíny. Po bojovej porade večer o deň skôr sme sa rozhodli prejsť cca 25km autom do obce Barcis, kde sa nachádza krásne jazero. Milan naplánoval okruh cez Maniago a Poffabro späť k Barcis-u.
Pôvodný plán bol prejsť prírodnou roklinou a obísť tak tunely, ktoré nás na trati mali čakať. Predsa len, na biku cez tunel.... Bohužiaľ, až na mieste sme zistili, že táto roklina je otvorená iba počas víkendov a zvyšok týždňa je zatvorená. Celá táto časť trasy je vhodná pre bicykle, ktoré majú vstup povolený a prevedie vás cez kopec na druhú stranu v podstate po rovine.
Našťastie sa tu nachádzala stará cesta, ktorá je nahradená tunelom, po ktorej sme prešli do susedného údolia, kde na nás čakal tunel, ktorému sa nedalo vyhnúť. Jeho celková dĺžka bola 3965 metrov a verte tomu, že nikdy v živote som nebol tak rád, že som prešiel 250m a vidím značku s infom, koľko zostáva do konca tunela. Po počiatočných obavách hodnotím aj túto časť ako v pohode. Stretli sme asi 4 autá, tunel bol riadne osvetlený a hlavne dole kopcom, takže prejazd netrval až tak dlho. Navyše, pri výjazde sme stretli cyklistov v opačnom smere a postupne sme zistili, že cyklista v tuneli tu nie je nič nezvyčajné.
Pokračovali sme okolo priehrady na jazere ,,Lago di Ravedis", do mestečka Maniago - celá táto časť už od štartu bola v podstate dole kopcom a tá pravá zábava mala začať práve v Maniago... a aj začala. Postupným stúpaním a pár tunelmi sme prišli do obce Poffabro, kde sme sa stočili na vedľajšiu cestu a smerom späť na štart.
Konečne na nás čakali vytúžené serpentíny, ktorých som si užil hneď niekoľko. Výsledok? Ja ich nenávidím! Ale tak svojsky, v dobrom. Hore to trvá nekonečne dlho a smerom nadol musíte v kuse brzdiť. Napriek všetkému, super zážitok.
Práve spomínané serpentíny zaručili plynulé stúpanie na úrovni 7-9%. Žiadne prudké steny, ktoré poznáme u nás na Slovensku. Najhorších je prvých pár minút, pokiaľ si človek nájde svoje vlastné tempo. Potom už prestane vnímať, že ide hore, iba točíte pedálmi a idete. Však ani nemáte na výber, keď auto čaká na druhej strane kopca.
Nakoľko sme sa dostali späť na štart v obci Barci v pomerne dobrej kondícii, rozhodli sme sa o prídavok. Však keď serpentíny, tak poriadne. Po krátkej prestávke v reštaurácii, touste a sladkej kole, sme sa vybrali na najbližší kopec. Pred nami pomerne krátky úsek - 13,9km s parádnym prevýšením 594 metrov a asi milión serpentín. Čo viac si priať.
Výsledok dňa? Niečo cez 66km a 1522 výškových metrov. Počet serpentín? Prestal som rátať, nestačil mi dych.
Náš ,,krátky" výlet sa natiahol na celý deň a tak sme nestihli prísť na trasu Gira a zastihnúť tak pelotón v plnom nasadení. Nakoľko na druhý deň mal byť štart etapy pri nás, rozhodli sme sa preskúmať štart už deň vopred a bol to fajn nápad.
Na štarte už stálo pódium na predstavenie tímov, VIP zóna, ale aj zóna s predajnými stánkami partnerov podujatia (zatiaľ bez tovaru). Taktiež v priľahlej hale bola menšia párty (stánky s pivom, jedlom, hral DJ), ako aj menšia výstava bicyklov. Kúpili sme nejaké drobnosti s brandom Gira - polo tričká, ruksaky, plyšových maskotov a podobné nevyhnutnosti.
P.S.: Na fotke uvidíte, že ceny boli prijateľné. Myslíte, že by boli rovnaké aj na Slovensku?
Piatok
V piatok ráno nás potešila domáca, ktorá nemala najmenší problém s tým, aby sme opustili izbu až o 14tej. A tak sme po raňajkách sadli na bike a spustili sme sa do dediny Longarone, aby sme si pozreli štart.
Atmosféra na štarte bola výborná. Miestni zaplnili priestor, avšak stále sa dalo chodiť aj s bicyklami. Predajné stánky ponúkali čistiace prostriedky pre bicykle, tretry, okuliare, výživu či oblečenie Castelli, na ktorý sme sa tešili. Žiaľ, ponúkali iba dresy v dizajne Gira. Výmena šatníka sa teda nekoná. Krátko po našom príchode prišli aj teamové autobusy. Trošku sme sa zasnívali s Milanom, aké by to bolo, mať jeden taký.
Prešli sme poza plot okolo nich, ale žiaľ, všetci ešte poctivo v útrobách autobusoch na teamových poradách. Avšak bicykle pekne pripravené pred autobusmi v jednom rade. Prehľad všetkých značiek na jednom mieste. Keby sa im jeden tak stratil a našli by sme si ho v jarku...
Nakoľko atmosféra začala hustnúť, chytili sme si miesto v blízkosti štartu, aby sme videli celý pelotón. Hodinka pri štarte ubehla veľmi rýchlo, stihlo nás aj opáliť. Celý sprievod pred pelotónom tvorilo asi 15 policajtov na motorke a 20-30 usporiadateľských áut. Asi tak 15 minút trvalo, pokiaľ sa štart vyprázdnil, aby mohli nabehnúť profíci.
Tým, že sme boli na štarte, mohli sme si ich lepšie obzrieť a neboli to iba čmuhy, ktoré prebehnú okolo rýchlosťou 50km/h. Zopár sa ich pred štartom rozjazdilo okolo nás, ale žiaľ, žiadna super selfie fotka nevznikla :-) . Pelotón sa rozbehol ihneď po štarte sviežim tempom a asi tak po minúte boli všetci preč. Už len mať čas zistiť, kto bol kto. Teamové oblečenie vám síce napovie, ale spoznať konkrétneho obľúbenca je náročná úloha.
V pätách im išli teamové autá. Poviem vám, že na strechu osobného auta sa zmestí 20 bicyklov. Jasné, nie sú to štandardné autá so štandardným nosičom, ale dá sa to. Samozrejme, nemohli chýbať záchranárske vozidla, ďalšie teamové sprievodné vozidlá a na záver teamové autobusy. Poviem vám, že celá skupina mohla mať na dĺžku aj kilometer, čo v televízii neuvidíte.
Celý náš výlet vo mne zanechal veľa spomienok. Či už na dlhé stúpania, pekné zjazdy, epické serpentíny, ako aj na atmosféru na štarte Gira. S Milanom sme sa zhodli, že v Dolomitoch, či na Giru nie sme posledný krát.
Tento rok je moja kondícia niekde medzi katastrofou a armagedonom. Napriek tomu som celý výlet zvládol so cťou. Prevýšenia boli zaujímavé, ale tým, že neboli tak prudké, dalo sa zvládnuť trasy pomerne ľahko. Už teraz sa teším na nedeľu 11.6., kedy sa vraciame do Dolomitov, tentokrát ale Rakúskych. Čaká na nás závod, kde máme prekonať 1850 výškových metrov na trati 112km dlhej. Lepší darček na narodeniny som si asi ani nemohol dať.