top of page
Vyhledat

Stretnutie s víťazom Tour de France

Zvykli sme chodiť partia cyklistov vždy na začiatku leta, v júni, do Dolomitov. V roku 2018 prišiel Peter s návrhom na zmenu lokality – Júlske Alpy v Slovinsku. V zime zabookoval penzión cca 15 km od Kranjskej Gory a zatiaľ čo ja som ležal pod skalpelom v špitáli, oni si užívali bicykel, slnko, kopce a pivo...


Rok na to sa akcia pre veľký úspech zopakovala, už aj s mojou účasťou. Rok po nepríjemnej operácii sa mi podarilo opäť po 18 rokoch vyťapkať sa na Vršič (1611 m nad morom, cca 10 km stúpanie, prevýšenie cez 900m, 24 serpentín, ktoré sú dláždené). Ďalší rok v januári som opäť prejavil záujem zúčastniť sa akcie, kamarát vyzbieral peniaze na zálohu, avšak akciu nám pokazil malý strapatý hajzlík – koronavírus... Domáca nám ochotne preložila rezerváciu o rok.




Tento rok, po dvojnásobnom začipovaní som začal špekulovať, kam vypadnúť za hranice. Nielen do Prellenkirchenu alebo Marcheggu, ale niekam ďalej a na dlhšie. A veľmi som mal chuť na pravú taliansku pizzu a maličké ristretto. Michal, taktiež už začipovaný, ukázal fotky z Júlskych Álp známym a tí boli očarení, hneď tam chceli ísť... Keďže okrem Rasťa nikto z parťákov nechcel ísť, tak sme využili rezerváciu a po dvoch rokoch sa v júni vrátili do Júlskych Álp, traja na cesťákoch, Michalovi známi na MTB.


V sobotu sme sledovali v miestnej TV, ako Tadej Pogačar nechal vyhrať svojho tímového kolegu Diega Ullisiho na Svetej Gore nad Novou Goriciou etapu na Okolo Slovinska. V nedeľu si Rasťo s Michalom dali Sella Nevea s návratom cez Chiusaforte a Pontebbu, ja ako ťažší a starší som sa rozhodol, že Sella Nevea vynechám, z Tarvisia im pôjdem naproti a počkám ich v Pontebbe v pizzerii. Stretnutie sa podarilo, v penzióne mali natočených skoro 150 km, ja len skromných 105. Večer v správach sme videli, že Pogačar vyhral Okolo Slovinska. V pondelok sme po 4 dňoch jazdenia trochu cítili nohy, tak sme sa dohodli, že si dáme len taký ťap-ťap výjazd do Kranjskej Gory a na Planicu, spojený s kávičkovaním a koláčikovaním.




V Kranjskej Gore Rasťo nešiel rovno na námestie, ale zatočil doľava smer Vršič. Trochu som sa zľakol, že čo vymýšľa, tento rok som Vršič nemal v pláne. Rýchlo som si však spomenul, že nad Kranjskou Gorou je pekné jazero Jasna a na brehu kaviarnička s nádhernými výhľadmi na hory. Presne tak bolo, z diaľky som ich videl, ako z cesty zatočili ku kaviarni. Hneď pri vchode bol stojan na bicykle – a dosť plný. Na kraji viselo Colnago, ale ešte tam bol kúsok miesta. Opýtal som sa pána Colnaga, či mu nebude vadiť, keď ho trochu posuniem a zavesím si svojho Princa vedľa neho. Kto mlčí – svedčí, tak som tak urobil. Kamaráti sa už zložili pri stolíku na terase a postavili sa do rady (Covid opatrenia urobili z kaviarne samoobsluhu). Pridal som sa k nim. Počas čakania mi povedali, že na terase je nejaký junáčik, čo je vyobliekaný v UAE drese a gatiach. Tak som im prezradil, že som sa akurát videl Colnago s označením Emirates a ohádzaný SuperRecordom EPS, takže je to možno niekto z toho tímu. Zobrali sme si kávu aj dolce k stolíku. Spoza stiahnutého slnečníka sa vynoril chalanisko, vyobliekaný v UAE. Zdal sa mi strašne mladý, ako nejaký dorastenec a nie ako pretekár World Tour. Tak sme typovali, že to možno bude mladší brat niektorého jazdca UAE, ktorý nafasoval od neho výstroj.



Nakopol som na mobile internet a zistil, že v UAE sú len dvaja Slovinci – Poljanc a Pogačar. Poljanc je starý chlap, takže možno Pogačar. Rasťo ihneď vylustroval fotky Pogačara a dohadovali sme sa, či je to on, alebo nie... Nakoniec našiel jeho fotku s priateľkou a tú sme jednoznačne identifikovali ako pretekárku tímu BikeExchange Uršku Zigart a ktorá bola s ním na terase. Takže s vysokou pravdepodobnosťou to bol Tadej. Ešte sme sa chvíľu dohadovali, či ho iný účes tak zmení oproti fotke a nakoniec rozhodla moja vrodená drzosť – vstal som a išiel som sa opýtať svojou biednou angličtinou.


„Excuse me please, can I ask something to you?“

„Yes, you can“

„Tadej?“

So širokým úsmevom „Yes, I am“.

„Can I take some foto?“

Po chvíli váhania (lebo však príprava na TdF a Covid) – „yes“.

„Chlapi poďte, je to on, ideme sa fotiť!“

Pogratulovali sme mu k víťazstvu na Okolo Slovinska, popriali veľa úspechov na TdF a pofotili sa.


Hneď sme rozosielali fotky kamarátom, čo neprišli – ja s textom „povaľovali sme sa v krčme nad Kranjskou Gorou a tu sa s nami chcel odfotiť nejaký víťaz TdF...“. Naše fotky s Tadejom publikované na MTBikeri aj na Fasaknihe dostali hodne páčikov.

Po stretnutí s Eddy Merckxom (môj idol z mládežníckych rokov), niekoľkých jarných sústredeniach v Chorvátsku s Jurom a Petrom Saganovcami a Michaelom Kolářom (ale vtedy som netušil, čo z nich vyrastie), mám ďalší zážitok a mám čo rozprávať a ukazovať vnúčatám...


Keď sme sa večer chválili domácemu, koho sme stretli, tak nám našiel na Fasaknihe fotku nejakého jeho priateľa, ktorý sa s Tadejom odfotil v ten deň na Planici pod mostíkmi.

V stredu sme s Michalom išli domov, Rasťo prišiel o deň neskôr, tak si o ten deň predĺžil pobyt. Cestou sme dostali od Rasťa ďalšiu fotku – bol si pred odchodom nakúpiť a videl Tadeja s Urškou trénovať na časovkárskych kozách, tak ich z auta odfotil. Vo štvrtok na majstrákoch Slovinska v časovke v Koperi zhodne skončili na tretích miestach..

Samozrejme, počas sledovania TdF 2021 sme mu držali palce. A vypisovali kamarátom, že sa drží taktiky, čo sme mu poradili – od začiatku naplno a postupne pridávať!


Zálohu sme nevyužili, predĺžili sme jej platnosť na jún 2022 a už teraz sa my traja tešíme, že snáď budeme mať šťastie a zase stretneme víťaza Tour de France, teraz už dvojnásobného. Len byť v správny čas na správnom mieste...



122 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše
bottom of page