S cestnou cyklistikou som začal minulé leto. Tento rok (pozn. rok 2019) som sa rozhodol prihlásiť sa na preteky, ,,pomerať“ si sily s ostatnými (nech viem, na čom som), ale hlavne prekonať samého seba. Vždy tu budú profíci, či nadšení amatéri, ktorí majú viac času na svoj koníček a budú predo mnou.
Po svojich prvých pretekoch v apríli okolo Neusiedler see, som sa rozhodol prekonať samého seba počas víkendu 13.-14.7.2019 na Wachauer Radtage. Bolo na výber z viacerých trás – v sobotu to bola trasa 50km na old-shool bicykloch. Hlavná časť závodu prebehla v nedeľu, pričom účastníci si mohli vybrať trasu o dĺžke 162km, alebo kratšiu 95km. Pre začínajúcich cyklistov bola pripravená 50km trať.
Samotný štart bol situovaný v dedine Mautern an der Donau, neďaleko mesta Krems an der Donau. Nakoľko bol štart v nedeľu už o 9:00 ráno, rozhodol som sa prísť na miesto o deň skôr. Po prvej skúsenosti už viem, že prísť na miesto určenia hodinu pred štartom je neskoro – človek je pod stresom (aj keď nejde o život) a na veľa vecí pozabúda. Vyzdvihnutie štartovacieho balíčka bolo bezproblémové. Už počas registrácie ste si vybrali veľkosť nohavíc, ktoré boli tento rok súčasťou štartovacieho balíčka. Takto doplnili komplet – predchádzajúce roky boli dresy. Samozrejme, pri štartovnom vo výške 55€ (čo mi príde pomerne veľa), zodpovedá aj kvalita cyklistických nohavíc. Samostatne by som si ich nekúpil. Rovno som si dokúpil za symbolických 15€ minuloročný dres, nech už mám teda komplet. V nedeľu ráno budíček o 6:30, pobalenie sa, rýchle raňajky a hor sa na štart. Podľa inštrukcií bolo vyhradené parkovanie pre účastníkov, na ktoré som sa nedostal. Autá začali parkovať na krajnici, tak na typického Slováka som sa pridal. Navigáciu na parkovisko som ani nezachytil. Na štarte boli vytvorené koridory pre jednotlivé trasy, aby sa predišlo kritickým situáciám. Krátko pred štartom sme dostali ešte bezpečnostné informácie – trasa nebola uzavretá a o cestu sme sa mali deliť so šoférmi – ale o tom neskôr.
Ako nováčik som si vybral kratšiu, 92 kilometrovú trasu s prevýšením 942m. V okolí Bratislavy je iba rovina, takže som netušil ako zvládnem takéto prevýšenie (áno viem, že je to trápnych 942m). Natrénovaný som mal akurát tak výšľap na Biely kríž, čo bolo moje výškové maximum. Celá trasa ponúkala niekoľko krásnych výhľadov, ktoré som si sporadicky užíval. Celý profil trate si môžete pozrieť nižšie.
Tento krát som chcel celý závod brať viac o niečo vážnejšie, ako predchádzajúci závod. Naštudoval som si mapu, celú trasu, prevýšenia, jednotlivé stúpania. Hneď po štarte som sa snažil udržať aspoň za niekým. Musím uznať, že je rozdiel, makať na hrádzi v protivetri sám, alebo sa držať na konci vláčiku a šlapať čo to dá. Pri pohľade na tachometer, ktorý ukazoval na rovine miestami až 43km/h, som bol prekvapený sám zo seba. Pár kilometrov po štarte nás čakalo prvé stúpanie. Ako vždy, niektorí idú vpred, inú bojujú sami so sebou.
Prvé stúpanie zvládam v rámci možností dobre. Na vrchole nás čaká občerstvovačka, ktorú úspešne ignorujem a idem ďalej. Zásoby mi zatiaľ stačia, nebudem sa zdržovať. Na zjazde ma predbieha zopár kolegov, ktorých som predbehol hore kopcom a kladiem si otázku, čím to bude. Bicyklom, aerodynamickejším posedom dole kopcom, alebo som veľa energie vydal smerom nahor a som lenivý krútiť dole kopcom? Najskôr súhra všetkého.
Po zjazde dole, nasledoval krátky úsek po rovine popri Dunaji. Nasledovali ďalšie dve stúpania. Netuším kde, ale v tomto bode som sa niekde stratil – netušil som, ktoré stúpanie mám za sebou, ktoré pred sebou. Pri poslednom stúpaní som začal bojovať sám so sebou. Záverečné stúpanie malo cca 6km. Nevedel som sa dočkať konca, ktorý som čakal pri každej zákrute. Zavesil som sa za dvoch cyklistov, ktorí sa šplhali hore ako nič. Rozprávali sa medzi sebou, vtipkovali a išli. Ja som prestával dýchať, chrčal som a preklínal všetkých naokolo. Našli sa cyklisti, ktorí zosadli z biku a začali ho tlačiť. Utešujem sa, že tak zle na tom nie som, podradím si a nejako to dám. Hmm, nižší prevod už nie je... Ako som písal vyššie, prišiel som prekonať sám seba. Zaťal som sa a dal som to.
Už len zjazd dole a 5km do cieľa. Dole kopcom som oddychoval a užíval si takmer 65km na tachometri. Celý zjazd trval pár minút, napriek tomu mi stihli nohy kvalitne zatuhnúť. Posledné kilometre a hľadám v sebe energiu. Opäť ma začínajú predbiehať, čo ma značne rozladí. A v tom začnem premýšľať a taktizovať ,,a la Tour de France“. Opäť sa povesím na koniec, kryjem sa v závetrí a čakám do posledného momentu. A vyrazím. Ten pocit, keď som predbehol 4 tesne pred cieľom, je neopísateľný.
Ako veľké plus celého závodu hodnotím mentalitu šoférov. Napriek tomu, že celá trasa nebola uzavretá, šoféri boli veľmi ohľaduplní. Autá v protismere sa odstavili na krajnicu, veľa ľudí vystúpilo a povzbudzovalo. Na križovatkách zostali stáť (bez akéhokoľvek zásahu policajtov) a počkali, pokiaľ neprešli všetci. Zatiaľ som nemal príležitosť absolvovať závod u nás na Slovensku, ale mám obavy, že podobný prístup by som u nás nezažil. Pôvodný plán bol dať celú trasu za cca 3:30:00. Nakoniec som prešiel cieľom za 3:03:27 – v podstate nič-moc, ale dôležité je, že som si to užil a prekonal sám seba. A predsa len, na budúci rok bude ten čas ešte lepší... V cieli na každého účastníka čakal obed a nealko nápoje. Atmosféra už bola uvoľnená a užívali si ju celé rodiny. Mne nezostávalo nič iné, ako sa pobaliť a vrátiť sa späť do Bratislavy. Už dnes zverejnili dátum budúceho ročníka, ktorý som si poznačil do kalendára a teším sa neho. Už len si utriediť myšlienky, či neskúsiť tých 162km...
댓글